Prvý rok s Nádejou

Začali nenápadne. S malým počtom členov, na malom priestore, možno s malou dušičkou. Ale vždy s veľkou nádejou. Pred rokom si dali oficiálny názov a začali ním písať svoje malé-veľké dejiny. O Nádeji, ale aj o nádeji s dvoma z členov vištuckého zboru „Nádej“, manželmi Jelínkovcami.

Čo bolo pred Nádejou? Beznádej?
(smiech) To určite nie. Rozličné zbory tu fungovali už dávno predtým. Začínali sme s detským zborom – Malými vištuckými spevákmi, pokračovali skupinkou birmovancov a postupne sa začala formovať zostava súčasnej Nádeje. Utvorili sme isté spoločenstvo a zhodli sme sa v názore, že by sa mohlo nejako volať. Návrhy prichádzali spontánne a boli rôzne. Na jednom stretnutí padol z viacerých strán návrh Nádej.

Slovo „nádej“ o mnohom vypovedá. Bol to odraz pocitov z konkrétnej situácie, ktorú ste ako zbor či ako jednotlivci v tom čase prežívali?
Asi to bol celkový odraz toho, čo prežívame v občianskom i náboženskom živote a všetkých skutočností, s ktorými sme neustále konfrontovaní. Nám dával zbor dobrý pocit, posúval nás dopredu. A chceli sme dať spevom nádej aj ostatným.

Po roku činnosti s oficiálnym názvom treba bilancovať. Splnili sa vaše očakávania?
Splnili sa, myslím, až veľmi dobre. Členovia zboru sú disciplinovaní a snažia sa napriek povinnostiam chodiť pravidelne na skúšky. V priebehu zopár mesiacov sme boli schopní nacvičiť piesne na celú svätú omšu. Teraz sa môžeme aktívne podieľať v podstate na akejkoľvek udalosti, ktorá sa deje v rámci cirkevného života. Či už sú to sobáše, pohreby, alebo rozličné pobožnosti.

Máte od ľudí spätnú väzbu?
Vnímame ju a je to príjemný pocit. Keď niekto povie „rád som vás počul(a), modlím sa za vás, potešili ste nás svojím spevom“, je to veľké povzbudenie. Všetka vynaložená námaha je zrazu ohodnotená a preto sa to oplatí. Chceme sa za to ľuďom poďakovať.

Sú reakcie časté?
Sú hlavne spontánne. Napríklad sa stáva, že keď máme pocit, že sa nám to veľmi nevydarilo, ľudia to vnímajú úplne inak. A keď sa nám zdá, že sme boli perfektní, trebárs po technickej stránke, tak je ticho.

Zostava zboru je zaujímavá z vekového i zo vzdelanostného hľadiska. Je vaše spoločenstvo otvorené pre všetkých?
Máme tu naozaj pestré zloženie – od mládeže po dôchodcov, od riaditeľov inštitúcií po rádových pracovníkov. Dvere sú otvorené pre každého, kto má záujem. V zbore sa snažíme jeden druhého počúvať, konkrétne problémy preberáme v užšom kruhu a vždy dospejeme k nejakému kompromisu.

Takže stačí jednoducho prísť? Žiaden nábor, konkurz, psychotesty...nič?
Nič také. Stretávame sa pravidelne každý piatok po svätej omši. V zime na fare, v lete v kostole. Občas vystupujeme pri špeciálnych príležitostiach, vtedy sa na stretnutí dohodneme konkrétne. Keď záujemca príde na nácvik, dostane spevník a spieva s nami. Je len na ňom, či sa zúčastní aj ďalších nácvikov, prípadne či si trúfne na sólové vystúpenie, alebo splynie s davom.

Odkiaľ prichádzajú nápady a inšpirácia?

Učíme sa počúvať ľudí zo zboru i mimo neho, ktorí prichádzajú s novými nápadmi. Návrhy potom v užšom kruhu predebatujeme, urobíme výber a to, čo sa nám podarí dostať do „hrateľnej“ a „spievateľnej“ podoby, predstavíme zboru. Potom sa pesnička buď uchytí, alebo nie.

Členovia zboru majú svoje rodiny a prácu. Vaše dni majú hádam viac ako 24 hodín?
Všetko je otázkou priorít. Práca a rodina sú prvoradé a je na vás, ako využijete voľný čas.
Táto služba človeka teší. Jedna členka raz povedala, že zbor jej zaberá toľko času a námahy, že keby jej zároveň neprinášal toľko radosti, nedokázala by to robiť.

Ako sa odrazila (N)nádej vo vašom živote?
Intenzívnejšie prežívame liturgický rok, keďže sa na liturgii aktívne podieľame. A samozrejme, žijeme s členmi zboru, s ich bolesťami i starosťami. Učíme sa počúvať a vnímať jeden druhého. Všetko sa prenáša i do rodinného života, lebo mnohé veci, ktoré v zbore robíme, riešime priamo v rodine.

Aj tá najväčšia snaha býva občas odmenená nezdarom. Heslo „čo sa môže pokaziť, pokazí sa“ platí spoľahlivo. Aj u vás?
Nepríjemných ale aj vtipných zážitkov je veľa. Človeku najviac utkvejú v pamäti hlavne tie, keď sa niečo nepodarí. Ale väčšinou o tom vieme len v rámci zboru a ľudia si myslia, že to tak má byť. Počas nácvikov si však užijeme veľa zábavy, táto činnosť teda určite nie je iba o hudbe a o speve, je to relax.

Možno je aj o silných a výnimočných zážitkoch...
Pre mňa osobne bolo silným zážitkom, keď sme šli na Vianoce 2007 koledovať k pani Blahovej po tom, čo sa vrátila z nemocnice. Vtedy sme sa oficiálne predstavili pod názvom Nádej, čo bolo dosť symbolické . Bol to taký požehnaný čas.

Človek má povinnosť využívať talenty, ktoré dostal. Ale čím je lepší, tým má väčší sklon občas zabúdať, že robí vlastne službu. A hranica medzi službou a hladkaním vlastného ega je niekedy veľmi tenká...
Ak hovoríme o pýche...tak áno, človek je hrdý, keď sa mu niečo podarí. Ale toľko vystúpení už nevyšlo podľa našich predstáv! Vždy, keď sme si mysleli, akí sme dobrí, prišlo vystúpenie, ktoré nám skresalo hrebienok. Úspech a neúspech sú nevyspytateľné.

A to človeka drží pri zemi.
Presne tak. Nerobíme to pre „slávu“, zviditeľnenie sa, alebo niečo podobné. Chceme ľuďom ukázať, že napriek tomu, čo prežívame v súčasnej dobe, sa veci dajú robiť aj inak. Inak, ako nám podsúva tento svet. Spája nás totiž nádej a láska. To hovorí za všetko.

Marianna Bublavá

 

Spievajme spolu

Kostol bez spevu je ako ryba bez vody.

Pamätám sa na časy keď som ako miništrant musel povinne, na ranných omšiach, ale aj v nedeľu na malej a hrubej omši, začínať spievať piesne a čakať kto a či sa ku mne vôbec pridá. Priznávam sa dobrovoľne, nebol to radostný a ušiam lahodiaci spev. Veľmi ma potešila skutočnosť, že dnes máme vďaka Bohu, nielen obetavého organistu pána Františka Podolského, ale aj dva spevácke zbory, detský a Nádej. S radosťou počúvam ich spev. Pesničkami a hudbou oživili sväté omše. Ľuďom, s ktorými som diskutoval na túto tému, sa oba spevácke zbory páčia. Pán farár ich rozvoj podporil, kúpil dokonca kvalitné varhany, k dispozícii na nácviky poskytol kostol a v zimnom období aj faru. Veľmi sa mi páči myšlienka prepojenia speváckeho zboru Nádej, alebo detského zboru popri hre na ich vlastné hudobné nástroje aj s hrou na organ. Vhodné je aj zapojenie ostatných veriacich do spevu v určitých úsekoch svätej omše. Spevácky zbor Nádej vedie pani Renáta Jelínková. Je zložený z veriacich našej farnosti, ktorí radi a dovolím si tvrdiť, že aj dobre spievajú. Stretávajú sa v počte 8-12 spevákov, pravidelne každý piatok, na približne hodinovom nácviku. Sú v ňom zastúpené najmä ženy a traja muži. Radi privítajú aj ďalších spevákov. V ich repertoári je už veľmi dobre zvládnutá celá omša, príležitostné náboženské a mariánske pesničky. Spievali už aj na svadobnej omši, pri modlitbách svätého ruženca, pri slávnosti Panny Márie v Budmericiach, atď. Detský súbor vedie pani Danica Dzíbelová a pani Marta Bordáčová. Tento súbor vie potešiť každého a láka do kostola aj deti. Tých je pri ich účasti na svätej omši oveľa viac. Verím, že nás všetci speváci a hudobníci aj v budúcnosti  potešia dobrou hudbou a spevom, že ich vystúpenia budú pravidelné, pre ich rozvoj, ale najmä pre dobro a spájanie ľudí. Všetci sa na nich úprimne tešíme. Vištucký zborový kostolný spev má svoju dlhoročnú tradíciu, o ktorej by som rád, aj s pomocou ich zakladateľov a členov, v budúcnosti napísal viac.


PhDr. Miro Kuric

 

 

Vykročme s Nádejou do nového roku,
s vierou a láskou - bok po boku.

Do ľudských sŕdc vlievajme svojim spevom teplo,
na cestu nech nám žiari to najkrajšie Svetlo.

Pokoj, láska, radosť nech v každom prebýva
a celá dedina tým duchom ožíva.

Prekážka, neúspech nech nás nezastaví,
ešte viac posilní, vieru v nás pretaví.

Nech sa nám na tvári neobjavia vrásky,
veď je tu nádej - sestra viery a lásky.

Pokoj, zdravie, pekné piesne a nápadov veľa
všetkým Nádejákom v novom roku želá

Eva H.